Pohľad do okna - a bolo nám jasné, že počasie sa neumúdrilo. Tak, ako každé ráno, náladu nám i dnes napravili raňajky . Prší, neprší, program sme mali stanovený. Autobusom sme sa vypravili do Bielska-Białej. Je to mesto ešte väčšie ako Tychy s 300 000 obyvateľmi - stredisko vojvodstva Sliezského. Tešili sme sa, lebo nás čakala zaujímavá činnosť v stredisku výcviku horolezcov. Steny , z nášho pohľadu obrovské, asi okolo 20 metrové, boli vyzdobené netradične. Rôzne nepravidelné obrazce vo farbe ružovej, oranžovej, modrej , červenej, žltej, zelenej tvorili tréningovú lezeckú stenu. Kvalifikovaní tréneri nás už očakávali a rozdelili nás do troch skupín. Vysvetlili nám, čo nás čaká a oboznámili nás s dodržiavaním bezpečnosti pri lezení. Obuli sme si čisté tenisky a dostali sme špeciálne popruhy, ktoré nám ukotvili do bezpečnostných lán. Výstup sa mohol začať. Nebolo to vôbec jednoduché. Rukami sme sa pridŕžali výstupkov a nohy si hľadali pevnú oporu. Farby neboli náhodné, lebo ak sme si nevedeli poradiť, tréneri, ktorí nás dolu istili, nás usmerňovali práve podľa nich. Napr. „ Ľavú ruku na žltú, pravú na fialovú, nohu na zelenú...“ Postupne sme zistili , že farby znamenali aj stupne obtiažnosti a každý z nás sa mohol rozhodnúť, akú záťaž zvládne. Asi najviac adrenalínu sme zažili pri zoskokoch z 10 metrovej výšky do prázdna. Aj sme si pritom pokričali, aj sme sa báli, ale predsa sme to skúšali znova a znova. Čas ubiehal neuveriteľne rýchlo. Obed sa blížil a my sme chtiac – nechtiac museli naše „horolezecké majstrovstvá“ ukončiť. Je pravda, že sme aj poriadne vyhladli, a preto nám pizza v najvychýrenejšej pizzérii mimoriadne chutila. Mohli sme si dať, koľko nám hrdlo ráčilo. S plnými žalúdkami sa nám do chôdze veľmi nechcelo. Ale museli sme. Očakávali nás vo svetoznámom štúdiu kreslených filmov, kde sa zrodili postavičky Lolka a Bolka, preloženého do 80 – tich jazykov, psíka Rexíka, Pampalíniho, Profesora Baltazára. Nuž, bolo to veľmi zaujímavé a my sme si pri sledovaní týchto milých rozprávok nevedeli predstaviť množstvo času a vynaloženej námahy potrebnej pri výrobe každého jedného pohybu. Veď len jedna sekunda deja pozostávala z 25 sekvencií a 20 minútový film tvorili pol roka. Prečo tak dlho? Lebo najprv museli vytvoriť scenár, potom postavy a nakresliť i pozadie. Kreslili ceruzkou, aby mohli gumovať. Najťažšie bolo nakresliť pohyb. Keď kreslenie ukončili , postavičky prekreslili na priesvitné fólie, aby mohli podložiť hocijaké pozadie. Nasledovalo farbenie. Každá farba má špeciálne číslo. No a spomínaný 20 minútový film pozostával z 25000 ručne pracne vyrobených snímkov . I zvuky boli nahrávané v tomto štúdiu, ktoré bolo špeciálne izolované – na strope a na zadnej stene boli pyramídky, ktoré zabraňovali ozvene. Vývoj techniky i tu ovplyvnil výrobu filmov. Práca sa urýchlila vďaka počítačom, no princíp ostal bezo zmeny. Záver patril premietaniu troch kreslených rozprávok – Lolek a Bolek na výlete, Rexík a Torta. Boli by sme zhliadli aj viac, no žiaľ, prídavok sa nekonal. Stihli sme si ale ešte kúpiť pamiatkové postavičky Lolka, Bolka a Rexíka. Pri štúdiu stál autobus a my sme sa vybrali na spiatočnú cestu. Celkom sa zotmelo a prestalo pršať. Čakala nás ešte večera , ktorú sme si objednali podľa našej chuti. Zatúžili sme po nutelových palacinkách, a tak sme ich s veľkou chuťou skonzumovali. Ďalší deň sa skončil opäť veľmi rýchlo. Zajtra nás čaká Comenius day, hry a diskotéka.
